Vôňa cibule, salámy a staršieho chleba sa okamžite rozliala medzi nimi. Martina zostala sedieť s rukou položenou na menu a niekoľko sekúnd len hľadela na Petra.
Malá bratislavská kaviareň voňala kávou a koláčmi. Peter však práve rozbaľoval alobalový balíček tak pokojne, akoby sedeli na lavičke pri stanici.
Vo vnútri boli dva hrubé chleby so salámou, cibuľou a maslom. Peter si jeden vzal a zahryzol sa doň.
Čašníčka sa zarazila.
— Prepáčte, ale u nás sa nemôže jesť vlastné jedlo.
Peter pokrčil plecami.
— Ja si nič neobjednávam. Len sa rozprávam s dámou.
Martina cítila, ako jej horia líca. Nie preto, že by sa hanbila za seba. Hanbila sa za tú scénu.
— Peter, možno by sme si mohli objednať aspoň kávu.
— Načo? — pozrel sa na ňu. — Káva tu stojí ako celý balík v obchode.
— Sme na rande.
— A rande znamená rozhadzovať peniaze?
Posunul k nej druhý chlieb.
— Vezmi si. Urobil som aj pre teba.
Martina sa pozrela na alobal. V mysli sa jej vybavilo, ako si doma menila náušnice, ako jej Zuzana hovorila, aby sa usmievala, ako sa snažila veriť, že možno konečne stretne normálneho muža.
Peter jej nepovedal ani “pristane ti to”.
Iba vytiahol jedlo z igelitky.
— Nie, ďakujem. Objednám si latte.
Peter sa zamračil.
— Jasné. Ty si z tých náročných.
— Náročných?
— Reštaurácie, kaviarne, kvety. Presne preto ste ženy v tomto veku samy.
Martina sa naňho pozrela pokojne. Tie slová mali zabolieť, ale nezlomili ju. Skôr ju prebrali.
— Nie som sama preto, že nechcem jesť salámu s cibuľou z alobalu na prvom rande. A ani preto, že chcem trochu úcty.
Peter odložil chlieb.
— Preháňaš.
— Nie. Len som sa konečne naučila neospravedlňovať cudziu neúctu.
Postavila sa.
— Kam ideš?
— Domov.
— Kvôli chlebu?
— Nie. Kvôli tebe.
Zaplatila kávu, ktorú si objednala, a vyšla von. Bratislavský večer bol chladný, električky cinkali, ľudia sa ponáhľali z práce domov. Martina sa na chvíľu zastavila pri zastávke a zhlboka sa nadýchla.
Čakala, že bude sklamaná. Ale cítila úľavu.
Neskôr jej prišla správa:
“S takýmto prístupom zostaneš sama.”
Martina sa pousmiala a odpísala:
“Lepšie sama ako pri stole, kde sa hanbím za cudzie správanie.”
Potom číslo zablokovala.
Zuzana večer počúvala jej rozprávanie a smiala sa tak, že si musela utrieť oči.
— S cibuľou? Naozaj?
— Áno. A ešte mi ponúkol.
— Romantik.
Obe sa smiali. Ale potom Martina stíchla.
— Vieš, čo je zvláštne? Kedysi by som zostala. Zo slušnosti. Aby som ho neurazila. Aby som nebola “zlá”.
— A teraz?
— Teraz som si uvedomila, že slušnosť voči sebe je tiež slušnosť.
A presne o to išlo.
Nie o peniaze. Nie o obyčajné jedlo. Nie o to, že niekto šetrí.
Išlo o to, že Peter od prvej minúty ukázal, že Martinin čas, príprava a dôstojnosť preňho nemajú veľkú hodnotu.
Martina už nechcela dokazovať, že si zaslúži viac.
Jednoducho vstala a odišla od stola, pri ktorom bolo príliš málo úcty.
A to bol najlepší koniec zlého rande.