Eliška vystúpila z auta prvá.
— Dobrý deň. Ja som vás včera videla. Nechcete byť sama?
Zuzana hneď pristúpila bližšie.
— Prepáčte, ona to myslí dobre…
Ale pani Anna hľadela na Mareka. Nie na dieťa. Nie na Zuzanu. Na Mareka.
— Bože môj… — šepla. — Ján?
Marek stuhol.
— Nie. Volám sa Marek.
Stará pani mu podala fotografiu. Na nej bol mladý muž pri starom dome. Marekovi sa na okamih zastavil dych. Muž na fotografii mal jeho oči, jeho črty, dokonca rovnaký mierne tvrdohlavý výraz.
— Kto je to?
— Môj syn Ján, povedala Anna. — Odišiel do Košíc. Pohádali sme sa. Chcel, aby som predala dom a šla s ním, ja som nechcela. Potom poslal list, že má syna. Marek sa vraj volá. A potom už nič.
Marek sa chytil dverí auta.
Jeho otec sa volal Ján. Zomrel pred rokmi. O svojej matke tvrdil, že zomrela dávno pred Marekovým narodením.
— Ján bol môj otec, povedal Marek.
Pani Anna sa rozplakala.
V dome vytiahla starú škatuľu. Boli v nej listy, fotografie, detská snímka Mareka. Na zadnej strane stálo: “Mama, raz ti ho privediem.”
Nikdy ho nepriviedol.
Marek sedel za stolom a cítil hnev, smútok aj zvláštnu úľavu naraz.
— Prečo klamal?
Anna sklonila hlavu.
— Možno preto, že návrat bol pre neho ťažší ako lož.
Eliška sa posadila k nej.
— Ale teraz sme prišli my.
A tým sa všetko zmenilo.
Najprv chodili opatrne. Marek vybavil lekára, opravil plot, doniesol drevo. Zuzana upratala kuchyňu a priniesla teplé veci. Eliška vždy priniesla obrázok.
Na jednom bola stará lavička, auto a štyria ľudia. Pod tým napísala: “Naša babka Anna.”
Keď prišla zima, Marek už nemohol odísť s pokojom.
— Poďte s nami do Košíc. Aspoň na zimu.
— Ja vám budem na príťaž.
— Nie ste príťaž. Ste rodina.
Anna plakala, keď si balila pár vecí do starej tašky.
V meste si zvykala pomaly. Báła sa výťahu, nechcela spať v posteli pre hostí, každé ráno sa pýtala, čo môže urobiť.
Eliška jej dala svoju obľúbenú deku.
— Aby ste vedeli, že tu máte miesto.
Anna sa stala súčasťou ich domu. Varila čaj, rozprávala rozprávky, učila Elišku modlitby, ktoré ju kedysi učila jej mama. Marek s ňou večer sedával v kuchyni a počúval o otcovi, ktorého poznal len z jednej strany.
— Bol tvrdohlavý? — spýtal sa raz.
— Veľmi.
— Tak to mám po ňom.
Anna sa usmiala.
— A srdce máš možno po ňom tiež. Len si ho nenechaj zavrieť hrdosťou.
Anna s nimi prežila ešte niekoľko rokov.
Po jej smrti Marek nepredal dom v dedine. Opravil ho. Lavičku pri plote nechal na mieste.
Eliška sa na ňu raz posadila a povedala:
— Ocko, keby sme sa vtedy nevrátili…
— Viem, povedal Marek.
— Tak by bola babka stále sama?
Marek sa pozrel na cestu.
— Možno. A ja by som nikdy nevedel, odkiaľ som.
Eliška sklonila hlavu.
— Tak dobre, že som sa spýtala.
Marek ju objal.
Áno. Niekedy jedna detská otázka zachráni viac než jedného človeka.