Rastislav práve krájal zeleninu, keď počul, ako sa otvorili vchodové dvere.

Rastislav práve krájal zeleninu, keď počul, ako sa otvorili vchodové dvere.

— Miláčik, sme doma! ozvala sa Martina.

Položil nôž na dosku.

“Sme.”

Toto slovo neveštilo nič dobré.

Oľga bola Martinina najlepšia kamarátka. Rastislav ju znášal v malých dávkach. Na oslave, pri káve, na krátkej návšteve. Ale v byte bola neznesiteľná. Stále mala pripomienky. K jedlu. K poriadku. K nemu.

— Ty si navaril? potešila sa Martina.

— Len večeru, povedal sucho.

Oľga sa pozrela do misy so šalátom.

— No, aspoň nebude hlad.

Rastislav mlčal.

Večera bola preňho utrpením. Dievčatá rozprávali jedna cez druhú, smiali sa, jedli a správali sa, akoby on pri stole ani nebol.

Potom sa presunuli do obývačky.

Rastislav zostal s riadom.

Neskôr sedel pri notebooku a čakal, kedy Oľga konečne odíde. Neodchádzala.

Martina prišla až pred polnocou.

— Rasťo, prosím ťa…

— Čo chceš?

— Oľga má problémy s priateľom. Mohla by u nás zostať týždeň? Len týždeň. Potom dostane výplatu a niečo si nájde.

Rastislav sa nadýchol.

Nemal chuť. Ale človek v núdzi je človek v núdzi.

— Dobre. Týždeň.

Martina ho objala.

— Si najlepší! Len jej dáme spálňu, dobre? Je jej trápne spať v obývačke.

Rastislav neveriacky pozrel.

— A my?

— Na gauči. Veď chvíľu.

Tá chvíľa trvala skoro tri týždne.

Rastislav pracoval blízko domu, takže býval doma prvý. Nakúpil, navaril, upratal. Martina s Oľgou prišli, najedli sa a zavreli sa v spálni.

On spal v obývačke.

Vo vlastnom byte v Petržalke.

Oľga si začala dovoľovať viac.

— Rasťo, nezatváraj tak hlučne dvere.

— Rasťo, ten film je nahlas.

— Rasťo, nekúpil si minerálku?

— Rasťo, keď máš doma hostí, musíš sa starať.

Martina ju nikdy nezastavila.

Raz večer prišiel domov a našiel Martinu v kuchyni.

— Ty si už doma?

— Poslali ma na dovolenku, povedala a dojedala rožok.

Potom zmizla v spálni.

Rastislav otvoril chladničku.

Prázdna.

Zaklopal.

Otvorila Oľga.

— Kde je večera?

— Zjedli sme.

— A napísať ste mi nemohli?

— Mal si myslieť dopredu.

Dvere sa zavreli.

Na druhý deň Martina oznámila, že ide na dva dni na služobku.

— Akú služobku, keď máš dovolenku?

— Kolega ochorel. Posielajú mňa.

— Super, povedala Oľga. To znamená, že ti dôverujú.

Rastislav už nemal silu.

Po práci nešiel domov. Najedol sa vonku, potom šiel do kina. Domov prišiel neskoro.

Oľga stála v chodbe.

— Kde sa túlaš?

— Prosím?

— Som hladná. Budeš variť?

Rastislav sa zasmial bez humoru.

— Máš ruky.

— Ja som hosť.

— Hosť odchádza po pár dňoch. Ty tu bývaš.

Oľga sa nahnevala.

— Ty si ale drzý.

Rastislav vošiel do spálne, vytiahol jej tašku a položil ju na posteľ.

— Balíš sa.

— Nevyhodíš ma!

— Vyhodím. Teraz.

Vtedy sa Oľga škaredo usmiala.

— Zavolám Martine a poviem jej, že si sa ma pokúsil obťažovať.

Rastislav stuhol.

— To nemyslíš vážne.

— Sleduj.

A vytočila Martinino číslo.

Rastislav vytiahol telefón a zapol nahrávanie videa.

— Výborne. Tak to povedz ešte raz. Pekne nahlas.

Oľga zbledla.

— Ty ma nebudeš nahrávať!

— Ty ma nebudeš vydierať.

Z telefónu sa ozvala Martina:

— Oľga? Čo sa deje?

Oľga sa okamžite rozplakala.

— Martina, on ma vyhadzuje! Je agresívny! Ja neviem, čo mám robiť!

Rastislav povedal pokojne:

— Martina, tvoja kamarátka mi práve pohrozila, že si vymyslí obťažovanie.

— Rasťo, preboha, čo si jej povedal?

To bola veta, po ktorej už nepotreboval nič dokazovať.

— Dosť.

— Čo dosť?

— Dosť bolo zo mňa robiť cudzieho človeka v mojom byte.

Zložil.

Potom vytiahol aj Martininu tašku.

— Oľga, máš hodinu. Odchádzaš. Martinine veci zbalím ja.

Oľga nadávala. Vyhrážala sa. No keď videla, že Rastislav pokojne sedí v obývačke a sleduje čas, pochopila, že tentoraz neustúpi.

Odišla so zabuchnutím dverí.

Rastislav prešiel po byte. V spálni zostal cudzí parfum, poháre na parapete, rozhádzané veci. Všetko upratal. Potom zbalil Martinu.

Na druhý deň stála pred vchodom.

— Nemám sa ako dostať do bytu!

— Viem.

— Čo si to urobil?

Vyniesol jej veci.

— Toto je tvoje.

— Kvôli Oľge?

— Nie. Kvôli tomu, že si mi neverila skôr, než si sa vôbec spýtala.

Martina stíchla.

— Rasťo, ja som bola zmätená…

— Nie. Bola si zvyknutá, že ja ustúpim. Že sa posuniem na gauč. Že navarím. Že budem ticho. Že ešte aj keď ma niekto ohrozí klamstvom, budem sa ospravedlňovať.

Vzal jej kľúč.

— Maj sa dobre.

Dvere zavrel bez kriku.

Martina volala ešte veľakrát. Niekedy plakala, niekedy sa hnevala, niekedy tvrdila, že všetko pokazila Oľga.

Rastislav už vedel, že nie.

Oľga bola len zrkadlo.

Ukázala mu, kam až môže zájsť človek, keď mu druhý dovolí prekračovať všetky hranice.

Po pár týždňoch sa v byte znova cítil doma. Spal vo vlastnej posteli. Varil, keď chcel. Pozeral film nahlas. A prvýkrát po dlhom čase sa necítil vinný za to, že má vlastný priestor.

Niektoré vzťahy sa neskončia hádkou.

Skončia sa v okamihu, keď si človek uvedomí, že pokoj po rozchode je väčší než pokoj vo vzťahu.