Pod starou dekou ležalo šesť novonarodených šteniat.

Päť sa slabo hýbalo. Posledné bolo studené a takmer nedýchalo.

— Miroslav! Poď sem! A nikto sa búdy ani nedotkne! zakričal Roman.

Sučka stála vo dverách a žalostne kňučala.

Keď Roman vzal najslabšie šteňa do rúk, nad hlavou zapraskala strešná lata.

— Von! Strecha padá!

Robotníci začali podávať šteniatka von. Pri poslednom sa pred dverami zrútila časť strechy.

Sučka sa vrhla k doskám a začala ich hrabať labami.

Miroslav s mužmi použili páčidlá a uvoľnili priechod.

Roman vyšiel so šteňaťom na hrudi.

Sučka mu oblízala ruku.

Veterinár najslabšie šteňa zahrial a napojil na infúziu. Večer oznámil, že sa jeho stav stabilizoval.

Roman odložil búranie. Najprv postavili bezpečný prístrešok.

O niekoľko týždňov našli šteniatka nové domovy.

Sučka zostala u Romana. Dostal meno Hrdzka.

Stará búda bola neskôr odstránená, no na jej mieste vyrástla dielňa a vedľa domu zateplený koterec.

Hrdzka však najradšej ležala pri vchodových dverách.

Roman pochopil, že niekedy nám v ceste nestojí prekážka.

Niekedy nás život núti zastaviť, aby sme nezničili niečo, čo sme si ešte ani nevšimli.