Pani Alžbeta nikdy nepovedala, že jej nevesta nie je dosť dobrá.
Stačilo jej niekoľko viet.
— Zuzana má zaujímavý vkus. Nie každá žena by si toto obliekla na rodinný obed.
Alebo:
— V cestovnej kancelárii je to určite príjemné. Človek tam asi nezažíva skutočný pracovný stres.
Martin sa zakaždým tváril, že nič nepočul.
— Mama je jednoducho taká. Nemyslí to zle, — vysvetľoval neskôr.
Na svoje šesťdesiate narodeniny si Alžbeta rezervovala elegantnú reštauráciu pri Dunaji. Sama vybrala menu, hudbu aj zasadací poriadok.
Darček si tiež určila sama.
— V klenotníctve v Starom Meste majú náušnice s českými granátmi. Nech ich Zuzana vyzdvihne.
Martin podal manželke adresu.
— Kúpiš ich?
— Prečo nie ty?
— Od nevesty ju to poteší viac.
Zuzana zaplatila zo svojich úspor.
Štyri dni pred oslavou prišli k Alžbete. Na stole ležali kartičky s menami hostí.
— Martin bude sedieť vedľa mňa, — povedala.
— A Zuzana? — spýtal sa.
Svokra pokojne odpovedala:
— Tá nepríde. Bez nej bude lepšia nálada.
Zuzana sa pozrela na manžela.
Martin mal možnosť povedať, že bez manželky nejde.
Namiesto toho zašepkal:
— Mami, naozaj je to potrebné?
— Je to moja oslava.
Zuzana vstala.
— Prajem vám príjemný večer.
Nasledujúce ráno náušnice vrátila.
V deň oslavy Martin prišiel do reštaurácie s bielymi ružami.
Alžbeta prijala kvety a hneď sa spýtala:
— A darček?
— Myslel som, že ti ho Zuzana pošle.
— Ona sem nemala prísť. Náušnice však mala zabezpečiť!
Počas večera zavolala neveste.
— Pred všetkými vyzerám, akoby si na mňa vlastný syn nespomenul!
— Váš syn si na darček skutočne nespomenul, odpovedala Zuzana.
— Ty si ich mala kúpiť!
— Kúpila som ich. Potom som ich vrátila. Nebola som pozvaná.
— Si pomstychtivá.
— Nie. Len som prestala odmeňovať neúctu.
Martin sa vrátil domov nahnevaný.
— Zajtra náušnice kúpiš znova a ospravedlníš sa!
— Nie.
— Mama je pre mňa dôležitejšia než tvoje urazené city!
Zuzana prikývla.
— Dobre.
Otvorila dvere hosťovskej izby. Na posteli ležali jeho zbalené veci.
— Teraz môžeš ísť za človekom, ktorého si si vybral.
Martin najprv odmietal veriť, že to myslí vážne.
— Pre jednu hádku zahodíš deväť rokov?
— Nebola to jedna hádka. Bola to jedna veta, ktorá vysvetlila všetkých deväť rokov.
— Mama je staršia. Musíme k nej mať úctu.
— Úcta nie je poslušnosť. A manželstvo nie je miesto, kde má byť žena vždy druhá.
Martin odišiel k matke.
Alžbeta ho privítala slovami:
— Vedela som, že tá žena raz ukáže pravú tvár.
Prvé dni sa Martin hneval na Zuzanu. Potom mu začalo dochádzať, že matka neľutuje svoje rozhodnutie ani spôsob, akým nevestu vylúčila.
Naopak, bola spokojná.
— Aspoň budeš mať pokoj, povedala.
— Mami, ja sa nechcem rozvádzať.
— Tak sa nerozvádzaj. Nech sa Zuzana ospravedlní a môže sa vrátiť.
Vrátiť.
Akoby Zuzana bola dieťa, ktoré bolo potrestané a malo prosiť o prijatie.
Martin prišiel za manželkou.
— Mama súhlasí, že nabudúce ťa pozve.
Zuzana sa naňho pozrela.
— Ona súhlasí?
— Vieš, ako to myslím.
— Áno. Myslíš tým, že ja sa mám vrátiť do toho istého života a byť vďačná za miesto pri stole.
Martin začal chodiť na terapiu až vtedy, keď dostal návrh na rozvod.
Po niekoľkých sedeniach priznal, že celé roky chránil predovšetkým vlastné pohodlie. Ak sa zastal manželky, matka sa urazila. Keď mlčal, trpela Zuzana — a tá vždy nakoniec ustúpila.
— Myslel som, že to zvládneš, povedal jej.
— A preto si ma nechal zvládať všetko samu.
Rozviedli sa bez veľkého boja.
Alžbeta rozprávala príbuzným, že nevesta opustila jej syna kvôli náušniciam.
Zuzana sa tomu už len pousmiala.
Za peniaze z vráteného darčeka si zaplatila kurz taliančiny, ktorý roky odkladala. Neskôr začala sprevádzať slovenské skupiny po Taliansku.
Na jednej ceste, sediac v malej kaviarni vo Verone, dostala od Martina správu:
„Teraz chápem, že som mal vtedy odísť z oslavy s tebou.“
Zuzana dlho pozerala na obrazovku.
Potom odpísala:
„Mal si odísť preto, že to bolo správne. Nie preto, že si sa bál, že ma stratíš.“
Neboli už manželia.
Ale prvýkrát sa rozprávali úprimne.
A Zuzana už nepotrebovala, aby si ju niekto vybral.
Vybrala si seba.