— Možno som sa mýlil aj v niečom ďalšom, povedal Peter.

— Možno som sa mýlil aj v niečom ďalšom, povedal Peter.

Zuzana držala prepravku, no nespúšťala z neho oči.

— V čom?

— Keď som si nahováral, že odchod je jediné riešenie.

Sprievodkyňa zapískala.

— Peter, vlak odchádza.

— Nech odíde.

Dvere sa zatvorili a vlak sa pohol bez neho.

Peter sledoval posledný vagón, až kým nezmizol.

— Prišiel si o spoj, povedala Zuzana.

— Viem.

— A možno aj o prácu.

— Zavolám tam.

— Kvôli mne si nemal zostať.

— Nezostal som kvôli tebe. Zostal som, pretože som si uvedomil, že som celý čas čakal, kedy ma zastavíš.

Zuzana sa zamračila.

— Takže aj za tvoje rozhodnutie som mala niesť zodpovednosť ja?

— Nie. Práve preto som sa musel zastaviť sám.

Sadli si na lavičku.

Fúzik sa už netriasol. Ležal pri mriežke a sledoval ich.

— Nechcem sa vrátiť domov a predstierať, že je všetko v poriadku, povedala Zuzana.

— Ani ja.

— Stále som nahnevaná.

— Máš na to právo.

— A stále neviem, či ti dokážem znova veriť.

— Nemusíš sa rozhodnúť dnes.

Peter zavolal do novej práce. Vysvetlil, že nastúpi o dva dni neskôr. Potom sa spolu so Zuzanou a Fúzikom vrátil do bytu.

Peter nespal v spálni. Zostal na gauči.

Nasledujúce dva dni sa rozprávali. Niekedy pokojne, inokedy cez slzy a hnev.

Napokon do Košíc odišiel.

Fúzik zostal so Zuzanou.

Počas ďalších mesiacov žili oddelene, no prestali používať ticho ako trest. Rozprávali sa pravidelne a začali navštevovať manželskú poradňu.

Keď sa Peter po polroku vrátil do Bratislavy, nepriniesol si kufor rovno domov.

Najskôr sa opýtal:

— Môžem vojsť?

Zuzana otvorila dvere viac.

Fúzik ho privítal hlasným pradením.

Peter a Zuzana nezačali tam, kde skončili.

Začali odznova.

Pomalšie, opatrnejšie a bez očakávania, že ten druhý dokáže čítať myšlienky.

Niekedy človek musí zmeškať vlak, aby pochopil, že najdôležitejšie nie je odísť načas.

Najdôležitejšie je vedieť, pred čím vlastne uteká.