Martina zostala stáť pri bránke a dívala sa na svoju kabelku. Dušan ju položil k plotu tak samozrejme, akoby odkladal nepotrebnú vec.
— No čo? — povedal podráždene. — Nepáči sa ti, choď domov.
Martina cítila, ako sa jej trasú ruky. Nie od strachu. Od toho, že v tej chvíli konečne videla niečo, čo si dlho nechcela priznať.
Kedysi by sa ospravedlnila. Povedala by, že to tak nemyslela. Že mäso je vlastne dobré. Že len zle zvolila slová. Zase by zachraňovala jeho náladu a vlastnú dôstojnosť by nechala niekde bokom.
Teraz však len zdvihla hlavu.
— Ty ma naozaj vyhadzuješ z chaty kvôli tomu, že som povedala pravdu?
Dušan sa zamračil.
— Pravdu? Ty tomu hovoríš pravda? Ja sa s tým robím od rána a ty máš zase pripomienky.
— A ja sa s tebou robím tri roky, Dušan. V mojom byte. Pri mojom stole. S tvojimi košeľami, s tvojimi náladami, s tvojím večným “normálne spolu bývame”. A nikdy som ťa za to nevyhodila.
Dušan stuhol.
— Čo tým chceš povedať?
— Že som bola ticho príliš dlho.
— Zase dráma.
— Nie. Tentoraz rozhodnutie.
Martina vzala kabelku.
— Idem domov. Do svojho bytu. A keď sa vrátiš do Bratislavy, tvoje veci budú pripravené pri dverách.
Dušan sa uškrnul.
— Kvôli grilovačke?
— Nie. Kvôli tomu, že som pri tebe prestala byť ženou a stala som sa službou.
Na cestu k zastávke si Martina pamätala ako na zvláštny film. Slnko, prach, zvuk áut z hlavnej cesty. A ona, štyridsaťtriročná žena, ktorá kráča s kabelkou a prvýkrát po rokoch necíti potrebu vrátiť sa a udobriť niekoho, kto ju práve ponížil.
V autobuse sa jej chcelo plakať. No slzy neprišli. Prišla únava. A potom ticho.
Doma otvorila dvere svojho bytu a zrazu ho uvidela inými očami. Dušanove topánky, jeho bunda, jeho holiaci strojček, jeho krabica s náradím v kúte. Veci muža, ktorý sa u nej usadil, ale nikdy si ju skutočne nevybral.
Martina vytiahla tašky a začala baliť.
Večer Dušan zavolal.
— No tak, Martina. Neblázni.
— Nebláznim.
— Povedal som to v hneve.
— Povedal si to, lebo si si myslel, že môžeš.
— Veď sme spolu tri roky.
— Nie. Ty si u mňa tri roky býval.
Na druhej strane bolo chvíľu ticho.
— Otvoríš mi, keď prídem?
— Nie.
Dušan prišiel neskoro večer. Zvonil. Potom klopal.
— Martina, otvor. Porozprávame sa ako dospelí ľudia.
Ona stála v chodbe za dverami a odpovedala:
— Dospelý človek nevyhadzuje partnerku z chaty preto, že mu nepohladila ego.
Na druhý deň sa objavil s kyticou. Bol upravený, pokojnejší, takmer milý.
— Prehnal som to, povedal. — Ale aj ty si mohla byť taktná.
Martina sa naňho pozrela.
— Taktná som bola tri roky. A kam ma to dostalo?
Neodpovedal.
— Dušan, ja nechcem muža, pri ktorom musím mlčať, aby bol doma pokoj.
— A čo teraz? Len tak zahodíš všetko?
— Nie. Beriem si späť to, čo som zahodila už dávno. Seba.
Prvé dni boli zvláštne. Byt bol tichší, než čakala. Nebolo počuť Dušanovo hundranie, televízor, komentáre k večeri ani jeho kroky po chodbe.
Potom si Martina uvedomila, že to nie je prázdno. Je to sloboda.
Kúpila si nové závesy. Presunula kreslo k oknu. Začala chodiť v sobotu ráno na kávu sama so sebou. Nie preto, že by nemala s kým. Ale preto, že si konečne prestala pripadať neúplná.
Dušan ešte písal. Raz nahnevane, raz prosebne, raz s výčitkou, že “v tomto veku sa človek nemá hrať na princeznú”.
Martina mu odpísala:
— Ja sa nehrám na princeznú. Len už nechcem byť slúžka.
A potom jeho číslo vymazala.
Niekedy človek nepotrebuje veľkú zradu, aby pochopil pravdu. Stačí jedno tvrdé slovo. Jedna kabelka pri bránke. Jeden pohľad, v ktorom nie je láska, iba vlastníctvo.
Dušan si myslel, že Martinu vyhodil z chaty.
V skutočnosti ju vypustil z klietky, do ktorej sa zo zvyku sama vracala.