Pani Marta tvrdila, že nepríjemný zápach na chodbe pochádza z bytu starej susedy Emílie.
— Šesť mačiek! Raz nám sem prídu hygienici a vysťahujú celý dom!
Emília žila sama v paneláku v Žiline. Nosila obnosený kabát, nakupovala krmivo a na výčitky odpovedala iba tichým:
— Prepáčte.
Kontrola však našla byt čistý a zvieratá zdravé.
Marta si preto založila vlastný zošit.
Zapisovala si návštevy, nákupy aj čas, keď suseda zhasínala.
Jedného dňa si všimla lieky pre ľudí, obväzy a injekčné striekačky.
Potom začula spoza dverí mužský kašeľ.
— Kto je u vás?
— Nikto.
O niekoľko dní zhaslo v celom dome svetlo.
Dvere Emíliinho bytu zostali pootvorené.
Zvnútra vyšla mačka a hlasno zamňaukala.
Marta vošla.
Na chodbe ležali rozhádzané lieky. Pri posteli bola kyslíková maska a na zemi sedela zoslabnutá Emília.
Pod prikrývkou ležal muž.
Keď Marta uvidela jeho tvár, cúvla až ku dverám.
Bol to bývalý predseda bytového družstva, Viktor Baláž, ktorého polícia hľadala od jeho záhadného zmiznutia.
Všetci si mysleli, že ušiel s peniazmi určenými na opravu výťahov.
— Zavolám políciu, povedala Marta.
— Najprv sanitku, zašepkala Emília.
V nemocnici sa ukázalo, že Viktor je v zlom stave.
Emília bola jeho staršia sestra.
Pred štyrmi rokmi Viktor zistil, že dodávateľská firma účtovala družstvu práce, ktoré nikdy nevykonala. Keď sa pokúsil zmluvy zrušiť, niekto previedol peniaze na účet vedený na jeho meno.
— Prečo utiekol?
— Pretože mu pohrozili, že ublížia jeho dcére, vysvetlila Emília.
Viktor žil v Poľsku pod zmeneným menom. Keď ochorel, vrátil sa tajne domov.
Priniesol originály zmlúv a nahrávku rozhovoru s majiteľom firmy.
Marta poskytla polícii svoj zošit. Medzi poznámkami mala presné dátumy návštev človeka, ktorý Viktorovi nosil dokumenty.
Prvýkrát jej posadnutosť sledovaním niekomu pomohla.
Majiteľ firmy bol obvinený z podvodu a vydierania. Viktorovo meno očistili.
Muž zomrel krátko po výsluchu.
Emília sa po pohrebe zatvorila doma.
Marta jej tri dni nechala pri dverách jedlo. Na štvrtý deň Emília otvorila.
— Prečo to robíte?
— Lebo som vám tri roky znepríjemňovala život.
— To nie je odpoveď.
Marta sa zamyslela.
— Lebo teraz viem, aké ľahké je označiť človeka za vinného, keď o ňom nič nevieme.
Zápach napokon spôsobovala poškodená odpadová rúra v stene.
Družstvo ju opravilo až po tom, čo Marta pohrozila médiami.
Tri mačky si osvojili susedia. Zvyšné ostali u Emílie.
Marta ich nikdy nezačala milovať.
Ale naučila sa im kupovať správne krmivo.
A keď sa na schôdzi niekto opäť sťažoval, že „takí ľudia by nemali držať zvieratá“, Marta zavrela svoj starý zošit.
— Najprv sa spýtajme, čo vieme. Nie čo si myslíme.