— Zajtra ho odvezú. Je rozhodnuté.
Iveta to povedala nahlas, aby tomu sama uverila.
Max ležal pri radiátore a sledoval ju. Bol to mohutný biely bulteriér s čiernou škvrnou pri oku.
Iveta mala štyridsať rokov a pracovala v kvetinárstve v Košiciach. Po smrti otca zostala sama v nájomnom byte na Terase.
Max bol poslednou živou pripomienkou domova.
Nový majiteľ bytu však oznámil:
— Také plemeno tu nechcem. Susedia sa sťažujú.
— Nikomu nič neurobil.
— Nechcem čakať, kým urobí.
Iveta našla dočasné miesto v útulku pri Prešove. Nemala peniaze na kauciu za iný byt.
V posledný večer uvarila Maxovi mäso.
Ani sa ho nedotkol.
Okolo polnoci niekto zazvonil.
Za dverami stála suseda pani Kováčová.
— Prepáčte, že ruším. Môj muž nevie poriadne hovoriť a padá mu ruka.
Iveta okamžite pochopila, že môže ísť o mozgovú príhodu.
— Volali ste záchranku?
— Neviem nájsť telefón.
Iveta bežala do susedného bytu. Max ju nasledoval.
Pán Kováč sedel na zemi pri posteli. Iveta zavolala pomoc a riadila sa pokynmi operátorky.
Muž bol zmätený. Pokúsil sa vstať.
— Zostaňte sedieť.
Odtlačil Ivetu a zamieril k otvoreným dverám.
Za nimi boli schody.
Max sa postavil presne do cesty.
Nezavrčal.
Len si sadol.
Keď sa muž pohol doprava, pes sa posunul tiež.
Vtom sa z horného poschodia ozval krik:
— Horí! Všetci von!
Chodbou sa začal šíriť dym.
Iveta nevedela, čo má urobiť.
Záchranári ešte neprišli. Pán Kováč nedokázal chodiť a pani Kováčová mala choré kolená.
Max sa rozbehol k schodom.
— Nie! Vráť sa!
Pes však nezbehol dole.
Vybehol nahor, priamo do dymu.
O chvíľu sa vrátil a za pyžamo opatrne ťahal malé dievčatko zo susedného bytu.
Iveta ho vzala na ruky.
— Kde je mama?
Dievčatko len plakalo a ukazovalo nahor.
Max sa otočil a opäť zmizol v dyme.
Iveta zakričala na susedov, aby odniesli pána Kováča.
Dvaja muži ho chytili pod pazuchy.
Iveta s dieťaťom v náručí zostala pri schodoch.
Po chvíli sa Max objavil znova. Za ním kráčala žena v nočnej košeli, kašľala a držala sa zábradlia.
Pes ju viedol krok za krokom.
Keď sa dostali nižšie, zo stropu spadol kus omietky.
Max odskočil a chránil ženu vlastným telom.
Všetci sa napokon dostali von.
Hasiči zistili, že požiar vznikol v kuchyni bytu na hornom poschodí. Žena zaspala pri zapnutom spotrebiči.
Pán Kováč bol okamžite prevezený do nemocnice. Lekári povedali, že rýchle privolanie pomoci mu výrazne zvýšilo šancu na zotavenie.
Ráno prišiel majiteľ bytu.
— Počul som, čo sa stalo.
Iveta držala Maxovu tašku.
— Áno.
— Pes môže zostať.
— My nezostaneme.
Majiteľ sa zamračil.
— Veď som zmenil rozhodnutie.
— Nie kvôli tomu, že ste pochopili, aký je. Kvôli tomu, že sa o ňom teraz hovorí ako o hrdinovi.
Iveta sa presťahovala do menšieho bytu nad starým papiernictvom.
Majiteľka bola dôchodkyňa, ktorá kedysi chovala dobermany.
— Pes je vychovaný? spýtala sa.
— Lepšie než niektorí ľudia.
— Tak sme dohodnuté.
Pán Kováč strávil niekoľko týždňov v nemocnici a potom v rehabilitačnom centre.
Keď sa vrátil, prišiel Ivetu navštíviť s barlou a balíčkom piškót.
Max k nemu pristúpil pomaly.
— Ty si ma vtedy nepustil na schody, povedal muž.
Pes mu položil hlavu na koleno.
Dievčatko z horného poschodia mu nakreslilo obrázok: biely pes stál uprostred schodiska a za ním boli všetci susedia.
Iveta ho zavesila nad Maxov pelech.
Útulok jej neskôr zavolal, či miesto ešte potrebuje.
— Nie, odpovedala. Už sme našli domov.
A tentoraz tým nemyslela len byt.