— Možno som sa mýlil aj v niečom ďalšom, povedal Peter.
Zuzana držala prepravku, no nespúšťala z neho oči.
— V čom?
— Keď som si nahováral, že odchod je jediné riešenie.
Sprievodkyňa zapískala.
— Peter, vlak odchádza.
— Nech odíde.
Dvere sa zatvorili a vlak sa pohol bez neho.
Peter sledoval posledný vagón, až kým nezmizol.
— Prišiel si o spoj, povedala Zuzana.
— Viem.
— A možno aj o prácu.
— Zavolám tam.
— Kvôli mne si nemal zostať.
— Nezostal som kvôli tebe. Zostal som, pretože som si uvedomil, že som celý čas čakal, kedy ma zastavíš.
Zuzana sa zamračila.
— Takže aj za tvoje rozhodnutie som mala niesť zodpovednosť ja?
— Nie. Práve preto som sa musel zastaviť sám.
Sadli si na lavičku.
Fúzik sa už netriasol. Ležal pri mriežke a sledoval ich.
— Nechcem sa vrátiť domov a predstierať, že je všetko v poriadku, povedala Zuzana.
— Ani ja.
— Stále som nahnevaná.
— Máš na to právo.
— A stále neviem, či ti dokážem znova veriť.
— Nemusíš sa rozhodnúť dnes.
Peter zavolal do novej práce. Vysvetlil, že nastúpi o dva dni neskôr. Potom sa spolu so Zuzanou a Fúzikom vrátil do bytu.
Peter nespal v spálni. Zostal na gauči.
Nasledujúce dva dni sa rozprávali. Niekedy pokojne, inokedy cez slzy a hnev.
Napokon do Košíc odišiel.
Fúzik zostal so Zuzanou.
Počas ďalších mesiacov žili oddelene, no prestali používať ticho ako trest. Rozprávali sa pravidelne a začali navštevovať manželskú poradňu.
Keď sa Peter po polroku vrátil do Bratislavy, nepriniesol si kufor rovno domov.
Najskôr sa opýtal:
— Môžem vojsť?
Zuzana otvorila dvere viac.
Fúzik ho privítal hlasným pradením.
Peter a Zuzana nezačali tam, kde skončili.
Začali odznova.
Pomalšie, opatrnejšie a bez očakávania, že ten druhý dokáže čítať myšlienky.
Niekedy človek musí zmeškať vlak, aby pochopil, že najdôležitejšie nie je odísť načas.
Najdôležitejšie je vedieť, pred čím vlastne uteká.
