Susedia sa sťažovali: “Váš pes vyje.” Dali sme kameru a zistili sme, kto k nemu cez deň chodí.
Existujú dva druhy ľudí, ktorí sa sťažujú.
Jedni majú dôvod. Hovoria pokojne a chcú problém vyriešiť. Druhí sa sťažujú zo zvyku, pretože im prekáža celý svet.
Keď mi však zavolal Gena a povedal, že Rich cez deň vyje, nemyslel som najprv na susedov. Myslel som na psa.
Denné vytie skoro nikdy neznamená zlý charakter. Väčšinou znamená samotu, strach, bolesť alebo niečo, čo sa deje, keď ľudia nie sú doma.
— Doktor, už neviem, čo robiť, — povedal Gena. — Ja aj Lena sme v práci. Rich zostáva sám. Susedia hrozia políciou a správcom. Ale on je dobrý pes. Neničí veci. Len… akoby sa zbláznil, keď zostane sám.
— Koľko má rokov?
— Tri. Kríženec. Od šteniatka je u nás.
— A odkedy vyje?
— Posledné týždne.
Posledné týždne zvyčajne znamenajú, že sa niečo zmenilo.
— Menili ste režim? Sťahovanie? Rekonštrukcia?
— Nie. Má jedlo, prechádzky, hračky. Má všetko.
“Má všetko” je zradná veta. Niekedy v nej chýba pokoj.
— Dajte kameru, — povedal som. — Aspoň na jeden deň.
O dva dni prišli Gena s Lenou. Gena držal telefón, akoby v ňom mal dôkaz niečoho, čomu sám nechcel veriť.
— Dali sme kameru, — povedal. — A tomuto neuveríte.
Na videu bola predsieň. Dvere, koberec, misky. Rich ležal pri prahu. Najprv pokojne. Potom začal chodiť do kruhu. Sadol si. Vstal. O 11:20 začal vyť.
Nie hystericky. Dlho, monotónne. Akoby niekoho volal.
— Vyzerá, akoby čakal, — zašepkala Lena.
Gena posunul video.
O 11:30 sa v zábere objavil tieň.
Pod dverami. Niekto stál na chodbe.
Rich okamžite stíchol. Pritlačil sa k dverám a začal ticho kňučať.
Potom sa ozval ženský hlas:
— Rich… zase si sám, chlapček?
Lena si zakryla ústa.
Pod dverami sa objavil kúsok jedla. Rich ho oňuchal, ale hneď ho nezjedol. Ľahol si k prahu a položil ňufák na zem.
— Prídem aj zajtra, — povedal hlas.
Tieň zmizol.
A Rich začal vyť znova. Tichšie, ale bolestivejšie.
Pozreli si ďalšie záznamy. Opakovalo sa to takmer každý deň. Rich začal volať, žena prišla, rozprávala sa s ním, dala mu jedlo a odišla. Potom vyť znovu.
Na ďalší deň dali so súhlasom správcu kameru aj na spoločnú chodbu. Tak zistili, kto to je.
Nina Pavlovna zo štvrtého poschodia. Staršia, drobná žena v starom kabáte, s malou taškou v ruke. Kľakla si k dverám, rozprávala sa s Richom cez škáru a podstrkovala mu syr, sušienku alebo kúsok rezňa.
Gena za ňou večer prišiel.
— Prečo chodíte k nášmu psovi? — spýtal sa tvrdšie, než chcel.
Žena sa zľakla.
— Nechcela som nič zlé. Počula som ho plakať.
— Teraz vás čaká každý deň. Vy prídete, dáte mu nádej a odídete.
Nina Pavlovna sklopila oči.
— Mala som psa. Podobal sa na neho. Zomrel minulú zimu. Keď som počula Richa, zastavila som sa. Prehovorila som na neho. Stíchol. Myslela som, že mu pomáham.
Lena sa potichu spýtala:
— A vám to pomáhalo tiež?
Žena začala plakať.
— Áno.
Tak sa cez jedny zatvorené dvere stretli dve samoty.
Vysvetlil som im, že Rich nie je zlý ani rozmaznaný. Vytvoril si rituál očakávania. Počul jej kroky, čakal hlas, dostal chvíľu blízkosti a potom o ňu znova prišiel.
— Pre neho je to malé každodenné lúčenie, — povedal som. — Nerozumie, prečo človek príde, ale nevojde dnu.
Riešením nebolo ženu jednoducho vyhnať. Bolo potrebné dať tomu poriadok.
Nina Pavlovna už nechodila tajne. Dvakrát do týždňa jej Lena nechala kľúč a ona vzala Richa na krátku prechádzku. Bez jedla pod dverami. Bez náhodného príchodu a odchodu. V ostatné dni chodil Gena domov na obed alebo prišiel psí venčiar.
Keď Nina Pavlovna vošla prvýkrát oficiálne, Rich nevył. Stál pri dverách a vrtel chvostom celým telom.
Žena si sadla v predsieni a rozplakala sa.
— Nechcela som mu ublížiť.
— Vieme, — povedal Gena. — Len on povedal nahlas to, čo sme my nevideli.
Po dvoch týždňoch sa sťažnosti skončili.
Rich ešte občas kňučal, ale už nevył tým dlhým bolestivým hlasom. Jeho deň sa stal predvídateľným. Ľudia už neprichádzali a nemizli ako zlomený sľub.
Niekedy psy nevyjú preto, že sú nevychované.
Vyjú preto, že v dome je ticho, ktoré ľudia nepočujú.
Rich ho len povedal nahlas.