Martin ma upozornil hneď na začiatku:
— Ja nie som typ na kvety, darčeky a podobné veci.
Mal štyridsať rokov a povedal to tak pokojne, akoby nehovoril o pohodlnosti, ale o hlbokej životnej filozofii.
Tvrdil, že kytice sú divadlo. Darčeky vytvárajú očakávania. Krabičky, mašle a prekvapenia vraj robia z lásky obchod.
Ja som prikyvovala.
Zdalo sa mi to dospelé. Muž s vlastným názorom. Nie romantik s plyšákmi a srdiečkami.
Spoznali sme sa na oslave mojej kolegyne. Martin stál pri okne, pokojne jedol hrozno a vyzeral, že vôbec netúži byť stredobodom pozornosti. Po mužoch, ktorí sa snažia od prvej minúty zažiariť, bol jeho pokoj príťažlivý.
O týždeň sme išli na kávu. Potom znova. A raz večer ma odprevadil domov a povedal:
— S tebou je všetko jednoduchšie.
Navonok som zostala pokojná. Vnútri som si už takmer predstavovala našu spoločnú kuchyňu.
Prvý signál prišiel v kníhkupectve.
Vzala som do ruky tenkú knihu básní s mesiacom na obálke.
— Tá je krásna. Raz si ju kúpim, povedala som.
Martin pozrel na cenu.
— Toľko peňazí za básne?
Zasmiala som sa. Veď každý má svoje zvláštnosti.
Potom sme prešli okolo kvetinárstva. Vo výklade boli nádherné pivonky.
— Milujem pivonky, priznala som.
— Sú pekné, povedal.
A išli sme ďalej.
Nebola to tragédia.
Len malý kamienok v topánke.
Keď sme už boli pár, spýtala som sa raz zo žartu:
— Ty vôbec dávaš darčeky?
Usmial sa.
— Nemám ich rád.
— Dostávať alebo dávať?
— Ani jedno. Pripomína mi to výmenu pozornosti.
Znelo to múdro.
Pomyslela som si: “Je jednoducho taký. Aspoň je úprimný.”
Neskôr som na túto vetu spomínala so smútkom. Lebo som len veľmi chcela veriť.
Rýchlo som sa prispôsobila.
Nepýtala som si kvety. Nenaznačovala som prekvapenia. Keď sa mi pokazili slúchadlá, nepovedala som nič. Na sviatky som sama navrhovala:
— Dáme to bez darčekov, dobre?
Martin súhlasil tak ľahko, akoby som ho zachránila pred veľkým utrpením.
Na moje narodeniny som sama vybrala reštauráciu, sama rezervovala stôl a sama rozhodla, že si dám cestoviny a víno.
Prišiel bez kytice. Bez darčeka. Pobozkal ma a povedal:
— Všetko najlepšie, moja.
A to bolo všetko.
Usmiala som sa.
Ale niekde vo mne sedelo malé dievča, ktoré čakalo aspoň pohľadnicu. Nie šperky. Nie drahý telefón. Nie dovolenku. Len znamenie: “Myslel som na teba.”
Keď prišiel účet, Martin navrhol:
— Zaplatíme každý svoje? Hovorila si, že nemáš rada, keď za teba muž platí.
Áno, povedala som to. Raz. Na začiatku. V úplne inom význame.
On si zapamätal práve tú vhodnú časť.
Potom to pokračovalo.
Keď som bola chorá, písal: “Drž sa”. Lieky som si kupovala sama. Keď som chodila z práce neskoro, poslal srdiečko.
Milé.
Ale dosť hladné.
Ja som preňho robila veľa. Kupovala som mu košeľu na firemný večierok, lebo “nestíhal”. Vyberala som darček pre jeho mamu, lebo on “tomu nerozumel”.
Áno. Žena muža, ktorý neuznával darčeky, vyberala darčeky pre jeho rodinu.
Kamarátka Petra sa ma raz spýtala:
— Lucia, ako ti vlastne ukazuje lásku?
— On nemá rád okázalé gestá.
— Dobre. Nie darčeky. Nie pomoc. Nie starostlivosť. Nie iniciatíva. Tak čo?
Urazila som sa.
Povedala som, že to preháňa.
Bolo jednoduchšie veriť, že Martin je hlboký človek, než priznať, že pri ňom som stále cítila vnútorný hlad.
Zlom prišiel v júni.
Uvidela som Martina pred kvetinárstvom.
V rukách držal obrovskú kyticu pivoniek.
A elegantnú darčekovú tašku.
Vedľa neho stála žena, na ktorú sa usmieval tak nežne, ako sa na mňa už dávno neusmial.
Na chvíľu som stratila schopnosť rozmýšľať.
Len som stála a dívala sa.
Martin, ktorý hovoril, že darčeky sú obchod, držal tašku. Martin, ktorý tvrdil, že kvety sú zbytočné divadlo, držal pivonky. A nevyzeral ako človek, ktorý trpí.
Vyzeral ako muž, ktorý chce niekoho potešiť.
Tá žena sa zasmiala, vzala tašku a objala ho. Nebola to kolegyňa z chodby, ktorej sa zo slušnosti podáva pero. Bola to žena, pri ktorej bol Martin živý.
Keď odišla, pristúpila som k nemu.
— Ahoj, Martin.
Zbledol.
— Lucia? Čo tu robíš?
— Pozerám sa, ako neuznávaš darčeky.
Zamračil sa.
— To nie je tak, ako si myslíš.
— A ako?
— Mala narodeniny. Je z práce. Bolo by blbé prísť bez ničoho.
— Na moje narodeniny to blbé nebolo?
Ticho.
Presne také ticho, ktoré človeku odpovie za všetky slová.
— Lucia, ty to preháňaš.
— Nie. Ja som to doteraz zmenšovala.
— Bol to len kvet.
— Nie. Bol to dôkaz, že vieš. Len nechceš.
Martin sa nahneval.
— Nebudem sa ospravedlňovať za každú hlúposť.
— A ja sa už nebudem ospravedlňovať za to, že chcem byť pre niekoho dôležitá.
Odišla som.
Doma som uvidela darček pre jeho mamu, ktorý som vybrala minulý týždeň. Vedľa neho ležala košeľa na firemný večierok.
Zrazu mi bolo jasné, aké absurdné to bolo.
Ja som sa naučila nečakať nič.
A zároveň som mu dávala všetko, čo on odmietal dávať mne.
Na druhý deň mi napísal:
“Už si sa upokojila?”
Odpísala som:
“Áno. A práve preto s tým končím.”
Volal hneď.
— S čím končíš?
— S tým, že si budem tvoju pohodlnosť prekladať ako hĺbku.
— Lucia, kvôli kytici?
— Nie. Kvôli tomu, že som vedľa teba prestala veriť, že si zaslúžim maličkosti.
O pár dní prišiel s kvetmi.
Nie s pivonkami. S ružami kúpenými narýchlo.
— Tu máš, povedal. — Chcela si kvety.
Pozrela som sa na ne.
— Nechcela som kvety.
— Tak čo?
— Aby ti napadlo potešiť ma skôr, než sa o to budem musieť doprosovať.
Prevrátil očami.
— Toto je presne dôvod, prečo nemám rád darčeky. Nikdy to nestačí.
A ja som konečne pochopila, že mu nemusím vysvetľovať nič viac.
Vzala som si od neho kľúče.
Neprosila som. Nevyjednávala. Nehľadala poslednú vetu, ktorá by ho prebudila.
Prebudila som sa ja.
Petra prišla večer s jedlom a len ma objala.
— Bolí to?
— Áno.
— Ale už vieš, čo si videla.
Áno. Vedela som.
O týždeň som si kúpila tú knihu básní.
A pivonky.
Najväčšie, aké mali.
Doma som ich postavila do vázy a zrazu som necítila hanbu za to, že sa mi páčia kvety. Za to, že som chcela pohľadnicu. Za to, že ma bolelo, keď som nedostala ani najmenší znak pozornosti.
Nie je hanba chcieť nehu.
Hanba je zvyknúť si na hlad a nazývať ho dospelosťou.
Martin ma naučil jednu vec.
Keď človek hovorí, že “on jednoducho taký nie je”, netreba sa hádať.
Stačí chvíľu počkať a pozrieť sa, aký je s ľuďmi, pre ktorých sa snažiť chce.
Tam býva pravda.