Martin s Janou boli manželmi jedenásť rokov. Po neúspešnej operácii sietnice Jana úplne oslepla. Naučila sa žiť v tme – variť podľa hmatu, rozoznávať mince po zvuku, chodiť s bielou palicou do obchodu na rohu. Nikdy sa nesťažovala. Martin to znášal horšie. Navonok hral starostlivého manžela, ktorý obetavo vozí ženu na kontroly do Bratislavy, no doma sa choval ako správca väznice. Ticho. Chladno. S povzdychmi.
Skutočný dôvod bol inde. Janin otec, majiteľ malej strojárskej firmy z Považia, prepísal celý podnik na dcéru ešte pred jej chorobou. Martin pracoval vo firme ako vedúci odbytu, no oficiálne nevlastnil ani stoličku. Pri rozvode by nedostal nič. Pri dedení po manželke by však získal všetko. Stačilo počkať na vhodnú chvíľu.
Tá chvíľa prišla v polovici októbra.
Martin navrhol víkend v Pieninách. Jana bola nadšená – roky neopustili panelák v Považskej Bystrici. Celú cestu v aute rozprávala, aký vzduch asi cítiť v lese a či je v Dunajci ešte dosť vody. Martin prikyvoval a potichu si opakoval trasu, ktorú si vopred naštudoval na mape.
Vybral si starý drevený mostík nad tiesňavou, neďaleko poľovníckej chaty, kam turisti chodili len zriedka. Konštrukcia bola spráchnivená, zábradlia na niekoľkých miestach chýbali. Voda pod ním hučala tak silno, že by nikto nepočul výkrik.
Keď vystúpili z auta, vzal Janu za lakeť.
– Poď, ukážem ti miesto, kde sme sa kedysi fotili. Pamätáš?
Jana si nepamätala. Ale verila mu.
Prešli asi tristo metrov lesným chodníkom. Martin ju viedol pomaly, aby sa nepotkla o korene. Pri mostíku zastali.
– Je to tu trochu rozbité. Drž sa ma.
Jana zovrela jeho ruku pevnejšie. Cítila vôňu hnijúceho dreva a chlad stúpajúci od rieky. Palicou opatrne oťukala prvé dosky.
– Je to bezpečné?
– Samozrejme. Dávaj pozor na dieru naľavo.
Bola to lož. Diera bola napravo. A Martin ju tam chcel dostať.
Prešli asi do polovice mostíka. Jana sa sústredila na každý krok, palica klopkala po doskách. Martin sa obzrel. Nikde nikto. Hlboký les, burácajúca voda, hmla nad tiesňavou. Dokonalé miesto.
Zastal.
– Počkaj, zaviažem si šnúrku.
Pustil jej ruku. Jana zostala stáť tesne pri okraji, kde chýbalo zábradlie. Martin si pomaly kľakol, akoby si naozaj zaväzoval topánku, a potom prudko vstal a oboma rukami ju sotil do chrbta. Všetkou silou.
Jana vykríkla. Jej telo sa naklonilo nad prázdno, palica vyletela do vzduchu a zmizla v pene pod mostíkom. Martin počul šplechnutie, potom už len hukot Dunajca.
Vytiahol mobil. Ruky sa mu triasli od adrenalínu. Vytočil tiesňovú linku.
– Pomôžte, manželka spadla do rieky. Je slepá. Zošmykla sa na mostíku. Prosím, rýchlo.
Hlas mal presne taký, aký si nacvičil – zlomený, panický.
Dispečerka mu kládla otázky, Martin odpovedal mechanicky, pritom hľadel na rieku a v duchu rátal. Desať minút. Pätnásť. V takej vode nemá šancu. Aj keby ju prúd niekde vyplavil, náraz na skaly by bol smrteľný.
Ukončil hovor a vydýchol si. Bolo po všetkom.
Čakal na brehu, kým nezačul prvé sirény. Hasiči, horská služba, policajné auto. Pribehli s nosidlami a lanami. Martin im ukázal miesto, odkiaľ vraj Jana spadla, a znova zopakoval svoju historku. Jeden zo záchranárov si ho odviedol nabok, dal mu fľašu vody a prikázal mu sadnúť si do auta.
Martin poslúchol. Sledoval mužov v prilbách, ako sa nakláňajú nad perejami a svietia baterkami na hladinu. Márne. Rieka bola rýchla a kalná.
Asi po hodine sa k autu priblížil ďalší záchranár. Starší chlap s prefíkanými očami a psom – nemeckým ovčiakom, ktorý oňuchával chodník. Psovod si Martina premeral od hlavy po päty.
– Vy ste ten manžel?
– Áno. Našli ste ju?
– Ešte nie. Ale povedzte mi jednu vec. Prečo ste nešli rovno tou cestou k rieke, keď spadla?
Martin zamrznul.
– Nerozumiem. Samozrejme, že som tam šiel. Kričal som za ňou. Ale prúd bol silný.
Psovod pokrútil hlavou. Jeho pes nervózne zareagoval na stopu pri Martinových topánkach a zavrčal.
Martin cítil, ako sa mu pot zlieva po chrbte.
A potom sa stalo niečo, čo nikto nečakal.
Jedno z hasičských áut sa pohlo. Z dverí vyskočil mladý záchranár a zamieril priamo k nim.
– Máme ju! Vylovili sme ju asi pol kilometra odtiaľto. Žije.
Martinovi sa zastavil dych. Videl nosidlá, mokrú postavu a plavé vlasy. Jana. Živá.
Prvý impulz bol utiecť. Nohy sa mu však podlomili. Ostal stáť, s prázdnym pohľadom upretým na tých niekoľko postáv kráčajúcich k sanitke.
Keď ho previezli do malej nemocnice v Starej Ľubovni, posadili ho na chodbu a nechali čakať. Dve hodiny. Tri. Z izby vychádzali sestry, potom lekár, nakoniec dvaja uniformovaní policajti, ktorí Martina požiadali, aby šiel s nimi.
V malej výsluchovej miestnosti ho nechali sedieť ďalšiu štvrťhodinu. Bol sám. Na stole plechový popolník, plastový pohár s vodou, záznamové zariadenie.
Dvere sa otvorili. Vstúpil vyšetrovateľ v civile, asi štyridsiatnik s ustaranou tvárou. Sadol si oproti Martinovi. Zapol diktafón.
– Pán Hudák, vaša manželka nadiktovala výpoveď. Než začneme, chcem sa spýtať: vedeli ste, že vás videla?
Martin neodpovedal. Len civel na červené svetielko prístroja.
Vyšetrovateľ pokračoval:
– Vaša žena nie je slepá. Už vyše roka.
Martinovi sa roztriasli pery. Chcel niečo povedať, no slová sa mu zasekli v hrdle.
Jana totiž začala vidieť tri mesiace po tom, čo jej diagnostikovali slepotu. Bola to zriedkavá forma poškodenia, ktorá sa spontánne upravila – lekári tomu sami neverili. Prvý týždeň chcela Martinovi všetko povedať. V ten istý týždeň ho však náhodou zazrela v meste s inou ženou. Nejaká účtovníčka z firmy. Sedeli v aute pred hotelom. Videl ju hladkať po stehne a smiať sa.
Vtedy sa Jana rozhodla mlčať.
Každý deň predstierala slepotu. Obliekala si tmavé okuliare, klopkala palicou, nechávala sa vodiť za lakeť. A pozorovala. Zistila, že Martin kradne z firmy. Že si tajne najal právnika ohľadom „dedičstva v prípade nešťastia“. Že si pred týždňom prezeral mapy okolia Dunajca.
A dnes ráno, keď Martin povedal, že idú na výlet, Jana si do vrecka nohavíc prišila malé vodotesné puzdro s mobilom a GPS lokátorom. Pri páde do rieky ju síce voda zmietla, no chytila sa konára a vyštverala sa na balvan medzi perejami. Stačilo stlačiť tiesňové tlačidlo. Dispečerka linky 112 dostala presnú polohu ešte skôr, než Martin stihol dokončiť svoj falošný hovor.
Vyšetrovateľ dopil vodu z plastového pohára a pozrel sa Martinovi priamo do očí.
– Celý váš rozhovor na mostíku nahrávala. Máme záznam, ako jej hovoríte, že diera je naľavo. A máme aj lekársku správu, že v čase incidentu bola Jana minimálne rok plne vidiaca. Takže pán Hudák – buď sa teraz priznáte k pokusu o vraždu, alebo o chvíľu idete s nami do cely.
Martin sa zosypal. Dlho hľadel do prázdna, potom zložil hlavu do dlaní a rozplakal sa. Vzlyky sa miešali s ospravedlneniami, no už to nič neznamenalo.
O dva dni neskôr Jana sedela v právnickej kancelárii v Žiline a podpisovala návrh na rozvod. Okuliare ani palicu už nemala. Na stole pred ňou ležali výpisy z firemných účtov a prepis majetkového vyrovnania. Martin išiel do väzby a ona prevzala firmu, ktorú jej otec kedysi s dôverou odovzdal.
Pred odchodom z mesta sa zastavila na moste cez Váh. Hľadela dole na pokojnú vodu. Cítila chladný októbrový vánok a vedela, že tentoraz už jej nič nebráni vo výhľade.
