Na sídlisku Fončorda v Banskej Bystrici sa pred dvoma týždňami z ničoho nič objavilo šteňa. Malé, ušaté, s labkami ako zápalky. Niekto ho vyhodil pri kontajneroch, akoby to bola stará topánka. Lenže ono si myslelo, že je to hra. Že naňho pán čaká za rohom a každú chvíľu zapíska. A tak behalo po dvore, vrtelo chvostíkom a oblizovalo aj tie najzanedbanejšie kúty. Raňajkovalo s holubmi – zliezalo z rozpáleného asfaltu omrvinky, čo im nasypali dôchodcovia. Holuby mu zo začiatku nadávali, ale to šteňa sa ani nepohlo. Len si prisadlo, vyplazilo jazyk a olízlo najbližšieho operenca. Ten zostal tak zaskočený, že zabudol uletieť. O pár dní ho medzi seba vzali aj holuby. Tlačili sa na lavičke a keď im stúpilo na labku, udreli ho krídlom. Šteňa si to bralo ako pozvanie na naháňačku.
Obedy trávilo s mačkami. Vliezlo sa medzi ne, nechcelo sa biť, iba lízať a lízať, až sa mačky začali brániť. Facka sem, facka tam. Ono si líhalo brucho a ticho kňučalo, ale o chvíľu sa vrhlo naspäť do kŕdľa, akoby nič. „Čo s ním máme robiť?“ pýtali sa mačky navzájom. „Síce to nie je mačka, ale aspoň neje z našej misky.“ A pokrčili plecami.
No najväčšiu lásku si šteňa našlo tam, kde by to nečakal naozaj nikto. Každé ráno, len čo vyliezlo spod drevenej búdy pri ihrisku, rozbehlo sa s veselým štekaním k obrovskému čiernemu kocúrovi. Sedel priamo uprostred dvora na starej betónovej kocke, tváril sa, akoby mu patrilo celé sídlisko, a očami pozoroval všetko naokolo. Mal hrivnatú srsť, ucho odhryznuté a papuľu posiatu jazvami. Volali ho Smrť. Keď sa niektorá mačka odvážila postaviť sa mu, obyčajne skončila pri veterinárovi. Psy ho obchádzali na sto metrov. Ale toto šteňa bolo zrejme vynimka. Len čo ho Smrť zbadal, zdvihol oči k nebu a ticho zamrnčal, akoby sa sťažoval mačaciemu anjelovi. Potom sa pokúsil ujsť. Lenže ušaté torpédo ho vždy dostihlo. Kocúr začal sekať labami, pazúry lietali vzduchom ako blesky, ale šteňu sa vždy podarilo prekĺznuť. Prerazilo pomedzi tie smrtiace rany, buchlo sa kocúrovi rovno do brucha a oblizovalo ho, až kým srsť na ňom nestála dupkom. Okolité mačky vykúkali spoza kríkov, šúchali si vlastné jazvy a nechápali. „Ako to robí?“ hovorili si. „Možno je začarované.“ Smrť sa tváril otrávene, ale keď ho šteňa pustilo, iba si oprášil labu a neodchádzal hneď. Nikto si to nevšimol, ale čakal, kým sa malý nerozbehne za ním znova.
Potom sa na sídlisko nasťahoval chlap s pitbullom. Pes bol svalnatý, červený, s masívnou hlavou a očami plnými zlosti. Jeho pán ho púšťal z vôdzky a s úsmevom sledoval, ako rozháňa všetko živé. A tak pitbull najprv vystrašil holuby, potom rozohnal mačky a zanechal za sebou len prach a rozliatu vodu z misiek. Nakoniec si všimol čierneho kocúra, ktorý pokojne sedel na svojej betónovej kocke. Pitbull sa rozbehol, z papule mu kvapkala pena. Ale asi tri metre pred kocúrom zastal. Nevidel žiadnu tenziu, žiadny strach. Len dva žlté oči, ktoré ho pomaly premeriavali. Pohľad, v ktorom nebola ani kvapka zaváhania. Smrť si oblizol ňufák a pohodil hlavou. Pitbull pocítil chlad v celom tele, akoby mu niekdo vylial na chrbát vedro ľadovej vody. Videl niečo, čo nevedel pomenovať – niečo staršie a nebezpečnejšie ako všetky zubiská, čo kedy stretol. Stiahol chvost medzi nohy, na zadných labkách sa roztriasol a potichu skučal. Potom z dupotom ušiel a od toho dňa sa kocke s čiernym kocúrom vyhýbal obrovským oblúkom.
O pár dní bolo skoré ráno. Dôchodcovia rozsypali holubom staré žemle a spod búdy vybehlo šteňa so svojím smiešnym poskakovaním. Pitbull ho zbadal. Sklonil hlavu, napol sa a potichu zavrčal. Predstavoval si, ako to malé telo chrumká medzi čeľusťami. Urobil krok, potom ďalší – pomaly, aby si ho šteňa nevšimlo. Ale vtom sa stalo niečo zvláštne. Čierny blesk pretal vzduch. Smrť prestal byť kockou, premenil sa na ostrú čiaru a zastal priamo pred pitbullom. Srst na chrbte mal zježenú, oči ako dva kusy uhlia, v ktorých plápolala divoká zúrivosť. Priblížil svoju jazvami pokrytú tvár k papuli pitbulla. Bolo to tesné, ani centimeter medzi nimi. Pomaly otvoril ústa a ukázal očné zuby. Pitbull sa zachvel. Znova ten istý vnem – čosi, čo nemalo mena. Po vnútornej strane stehien mu stekal teplý potôčik. Posadil sa na zadné, zadné laby sa mu podlomili, a potom sa odplazil preč len na predných, pričom kýval končekom chvosta ako na ospravedlnenie. Smrť sa otočil, bežal k holubom, kde už šteňa bezstarostne zbieralo omrvinky. Jemným úderom laby ho prevalil na bok, potom ho chytil do labiek a so zdvihnutým chvostom odbehol. Šteňa radostne vykríklo, rozbehlo sa za ním, a keď ho dohonilo, opäť nasledovalo nekonečné olizovanie.
Po dvore sa vznášala otázka, ktorú nikto nevyslovil nahlas. Prečo? Prečo ten najobávanejší kocúr, pred ktorým sa triasli aj dospelé psy, zachraňuje toto otravné šteňa?
Jedného popoludnia sa pred vchod do dvora zastavila modrá Dacia Duster. Vystúpila z nej mladá žena s dlhými hnedými vlasmi, s očami začervenanými od plaču. Volala, hlas sa jej triasol: „Lumík! Lumík!“ Pod búdou sa niečo pohlo. Malé ušaté šteňa vyletelo von, akoby ho vystrelili z praku. Bežalo rovno k nej, skákalo jej do náručia, kňučalo a oblizovalo jej tvár. Žena si sadla na zem, tisla ho k hrudníku a vzlykala do jeho srsti. Pred dvoma týždňami jej ho ukradli z auta a vyhodili tu, keď si nakladala nákup na parkovisku. Odvtedy spávala sotva pár hodín, preliepala nástenky, prečesávala psie útulky. A teraz, keď jej zavolal sused, že na Fončorde behá šteňa presne ako na fotke, prišla hneď.
Šteňa sa odrazu vytrhlo. Žena sa postavila a s vyplašeným výkrikom bežala za ním. Dobehlo až na druhú stranu dvora, kde na kocke sedel čierny kocúr. Vrhlo sa naňho, prevalilo ho do trávy a svojím teplým bruchom ho pritlačilo k zemi. Lízalo mu ucho, ňufák, aj tie najhlbšie jazvy. Žena zastala. Zízala na tú obrovskú mačku s tvrdým pohľadom, s poškriabanou tvárou, a v prvom momente cítila strach. Ale šteňa bolo šťastné a vrtelo chvostíkom tak silno, až jej bolo jasné, že to nie je nepriateľ.
„Našiel si kamaráta, ha?“ povedala potichu. Urobila krok dopredu. „Poď s nami. Budeš mať domov, mäkký gauč a plnú misku. Poď, neboj sa.“ Smrť chcel odfrknúť, chcel odísť, chcel ukázať, že on nikoho nepotrebuje. Ale niečo, čo dávno pochoval – niečo z dávnych čias, keď bol ešte malé mača a jeho mama mu olizovala hlavu – niečo mu vystrelilo rovno do srdca. Zabolestilo to. Tak silno, až sa musel zhlboka nadýchnuť. Urobil krok k dievčaťu, potom ďalší. Pritisol sa jej k nohe odtrhnutým uchom a nejako cez svoje zachrípnuté hrdlo vydal zvuk, ktorý mal byť mrnčaním, no pripomínal skôr starý traktor. Žena si kľakla, poškrabkala ho za ušami a potom len povedala: „No, ideme.“ Zobrala oboch do auta. Najprv položila Lumíka na zadné sedadlo, potom sa čierny kocúr neobratne vystrel vedľa neho. Šteňa sa k nemu okamžite pritislo a začalo ho oblizovať po čenuchu. Smrť prevrátil oči, zdvihol ich k streche auta a v duchu sa pýtal svojho mačacieho anjela: za čo? Za čo mi to robíš? Ale keď auto vyrazilo, neodtiahol sa. Kútik papule sa mu mierne zdvihol. Ako sa len dá, keď ste najmocnejším kocúrom na sídlisku a práve ste si dobrovoľne nastúpili do auta s ušatým tornádom. Dievča sa pozrelo do spätného zrkadla a usmialo sa. Našla nielen jedno, ale dve zblúdené duše. A to je dvakrát toľko radosti.
Auto zabočilo z Fončordy na hlavnú cestu. Vzadu sa odohrával totálny chaos. Lumík stlačil Smrťa nosom do sedadla, ten odvrkujúco šermoval labami, ale pazúry mal tentokrát zatiahnuté. A keď už to vyzeralo, že kocúr vybuchne, šteňa si líhalo vedľa neho, položilo mu hlavu na chrbát a spokojne zadriemalo. Smrť zostal sedieť ako socha, iba sa zhlboka nadýchol a ešte raz pozrel na dievčinu v späťáku. Možno si pomyslel, že aj taký čierny diabol, čo rozháňal celé sídlisko, môže mať doma teplý radiátor a plnú misku.
