Mala som dvanásťhodinovú šichtu a vonku padal taký dážď, že cez okno nebolo vidieť ani na vežu Kostola svätého Mikuláša. V reštaurácii U škoricového koláča v Prešove bolo v ten večer poloprázdno – len jeden pár pri okne a osamelý pán, ktorý už hodinu čítal športové noviny a popíjal kofolu. Vo dverách zacinkal zvonček a ja som zodvihla hlavu od leštenia pohárov.
Prišli dvaja. Muž okolo štyridsiatky, vyzeral ako učiteľ telesnej, a chlapec, možno štrnásťročný, v mikine s kapucňou, z ktorej trčali slúchadlá. Objednali si stôl pri okne. O chvíľu som počula, ako muž hovorí:
– Oslavujeme, Lukáš. Samé jednotky. Dnes si môžeš dať, na čo máš chuť.
Chlapec sa uškrnul, hodil menu na stôl a povedal niečo o tom, že si dá najdrahší steak.
Objednávku im prišiel vziať Martin. Martin pracoval u nás asi pol roka. Mal dvadsaťdva, ruky trochu nemotorné, ale úsmev, ktorý by ste mu závideli. Keď hovoril, trochu sa zajakával a niektoré slová mu trvali dlhšie. Každý vedel, že má Downov syndróm, ale nikto to neriešil – robil si svoju prácu poctivo a zákazníci ho mali radi. Až na toho chlapca.
Martin si pripravil bloček a začal:
– Dobrý večer, čo si dáte na pitie?
Chlapec si ho premeral, potom sa pozrel na otca, ktorý si prezeral jedálny lístok, a začal sa pochechtávať. Najprv potichu, potom pridal posunky – napodobňoval Martinovu mimiku, krivil ústa a krútil očami. Otec to spočiatku nezbadal, lebo Martin práve vysvetľoval, že polievka je dnes výnimočne cesnaková. Ale keď chlapec predviedol celé divadlo s prstom na čele a pritom poslal niekomu hlasovú správu, v ktorej sa smial a hovoril „…a tento mi tu chce vysvetliť, čo je to cesnaková polievka, to je riadny špeciálny…“, otec zdvihol hlavu.
Videla som, ako mu stuhla tvár – také to rozčarovanie, keď človek zistí, že niečo podstatné zlyhalo. Nevybuchol. Len položil príbor, pozrel sa na Martina a povedal úplne pokojne:
– Prepáčte. My už dnes večerať nebudeme.
Martin zarazene prikývol. Otec vstal, položil na stôl dvadsaťeurovku – oveľa viac, ako stáli tie dva poháre vody, ktoré si stihli vypýtať – a chytil syna za rameno. Nie silno, ale tak, že chlapec nemal kam uhnúť. Nepovedal ani slovo, kým neprešli dverami. Vonku do dažďa.
Zmizli mi z dohľadu. Ja som zostala stáť za barom s handrou v ruke. Martin si to celé zobral prekvapivo dobre, len si povzdychol a vrátil sa do kuchyne. Ale mne to vŕtalo v hlave. Ten otec nevyzeral ako človek, ktorý by také niečo nechal len tak. A mala som pravdu.
Na druhý deň, bolo asi pol tretej poobede a ja som práve vyťahovala čisté obrúsky zo sušiča, keď sa dvere otvorili a vošli tí istí dvaja. Chlapec vyzeral, akoby celú noc nespal. Žiadna mikina, žiadne slúchadlá, len tričko a ruky vpletené do seba. Otec mi kývol:
– Môžem poprosiť o chvíľku? A keby ste zavolali Martina.
Prikývla som a odbehla dozadu. Martin práve vyrovnával taniere.
– Martin, máš návštevu. Tí dvaja zo včera.
Pozrel na mňa nechápavo, ale utrel si ruky a šiel.
Postavila som sa ku kávovaru, odkiaľ bolo všetko počuť. Otec čakal, kým Martin príde k stolu. Potom povedal synovi:
– No tak, Lukáš.
Chlapec zdvihol hlavu. V ruke držal obálku a niekoľko pokrčených bankoviek navrch. Podal to všetko Martinovi, slová mu skackali:
– Ja… prepáčte. Včera som sa zachoval ako hlupák. Nikdy som sa nemal smiať a… je mi to ľúto.
Martin chvíľu nevedel, čo povedať. Usmial sa a povedal len:
– V pohode. Ja už som na to zvyknutý.
Ale otec zareagoval okamžite:
– Práve preto nie. Nikto by si nemal zvykať na to, že sa mu niekto vysmieva. – Obrátil sa na syna: – A teraz to hlavné.
Chlapec ukázal na bankovky vo svojej ruke.
– Toto sú moje našetrené peniaze. Dvesto eur. Chcel som si za ne kúpiť nový bicykel. Ale otec povedal, že vám patria.
Martin rozhodil rukami:
– To nemôžem prijať, veď to je…
Otec ho jemne prerušil:
– Môžete. A prosím, prijmite ich. Sú za to, čo si môj syn potrebuje zapamätať.
Martin chvíľu váhal, potom si peniaze zložil do vrecka zástery. Obálku otvoril rovno pri stole, prstami nešikovne roztrhol lepenú chlopňu. Vnútri bol lístok. Prečítal ho, pery sa mu pohli, akoby si slová opakoval pre seba, a potom sa naň len pozrel a nechal ho ležať otvorený na obruse.
Chlapec stál vedľa, oči upreté do zeme, ale už nevyzeral namyslene. Vyzeral unavene a trochu vyplašene, ako niekto, kto videl sám seba zvonka a nebolo to pekné.
– Prečo fotoaparát? – spýtal sa Martin napokon, hlas mu ešte trochu skackal.
– Videl som ťa raz, ako si fotil tú kávu, čo mala penu ako srdce. Ukázal si to Zdenke od vedľajšieho stola. Pomyslel som si, že by si mohol mať poriadny foťák, nie len mobil.
Martin sa začervenal a nič nepovedal, len obálku opatrne zložil a strčil do vrecka vedľa peňazí.
Keď odchádzali, otec mi podal desať eur navyše za kávu, ktorú si ani nedal. Potom sa na prahu otočil a povedal Martinovi:
– Ak by ste niekedy chceli ísť na hokej, máme lístky. Syn vás rád vezme.
Chlapec prikývol. A vtedy som videla, že Martin sa usmieva naozaj – takým tým úsmevom, pri ktorom sa človeku rozžiaria oči, aj keď vonku stále padá dážď.
Neskôr, keď sme spolu umývali riad, mi Martin ukázal ten lístok. Bolo tam jediné slovo: „Prepáč.“ A pod ním rukou napísané: „Dvesto eur – na tvoj nový fotoaparát. Lukáš.“ Martin povedal, že si už na internete vyhliadol starší Nikon. Odvtedy si v kuchyni pri obedňajšej prestávke občas fotí kávovú šálku s penou do tvaru srdca a ukazuje mi tie fotky na displeji, akoby to bol poklad.
